Převzato z A2larm.cz:

policie

Bezpečnost bývá často první záminkou k přijímání zákonů, které výrazně omezují naši každodenní svobodu. Aktuální dění na Slovensku je toho příkladem.

Prijímať protiteroristické opatrenia, o akých v súčasnosti počúvame, sa v poslednom desaťročí stáva trendom. Najvýznamnejší dopad na posilňovanie a zavádzanie takýchto opatrení do legislatív štátov mali udalosti v New Yorku z 11. septembra 2001. Podľa slov vládnych predstaviteľov preto, aby sa eliminovalo riziko nežiadúceho útoku, a teda ohrozenia bezpečnosti ľudí. Protiteroristické opatrenia však nadobúdajú ďalšiu dimenziu – ochranu národnej bezpečnosti.

Bez verejnej diskusie

Po útoku na Svetové obchodné centrum začali mnohé vlády postupne prijímať protiteroristické opatrenia. V Európe, okrem samotnej Rady Európy, takéto opatrenia prijali napríklad Veľká Británia, Taliansko, Belgicko, Francúzsko, Írsko a najnovšie aj Nemecko. Po udalostiach z 13. novembra 2015 v Paríži iniciovala prijatie protiteroristických opatrení aj vláda Slovenskej republiky. Na stránke ministerstva vnútra minister Robert Kaliňák vysvetľuje: „Nemôžeme podceniť udalosti, ktoré sa odohrávajú iba stovky kilometrov od nášho územia. Prevencia a dôkladná príprava sú v dnešnej situácii absolútnou prioritou, ktorú chápe a podporuje aj Brusel. Tento program je dobrým nástrojom na posilňovanie našich bezpečnostných možností, a to nielen prostredníctvom nových technológií a systémov, ale aj neustálym rozvojom bezpečnostných zložiek.“

Ak niekoho presvedčíte o tom, že tu je nejaká existenčná hrozba, nielen že sa tento človek bude báť, ale prestane reflektovať realitu, ktorá tejto predstave nezodpovedá. Ľudia na Slovensku v podstate nemajú šancu.

A tak, doslova ako mávnutím čarovného prútika, Slovensko prijalo takzvaný protiteroristický balíček. Prútik spomínam z dôvodu, že balíček bol prijatý v skrátenom legislatívnom konaní, a teda bez verejnej diskusie ako aj bez dostatočnej informovanosti verejnosti o potrebe a dopadoch týchto opatrení. Presné legislatívne znenie zákonov vypracovaných jednotlivými ministerstvami síce známe ešte nie je, no už teraz vieme, že meniť sa bude až 15 zákonov a dokonca, už po trinásty raz v dejinách samostatného Slovenska, aj ústava. Čo presne spomínaný balíček obsahuje?

Súčasťou prijatých návrhov je okrem definície „teroristického trestného činu“ aj niekoľko opatrení vo vzťahu k trestu a väzbe. Vo väzení strávi terorista alebo podporovateľ terorizmu minimálne už nie osem, ale rovno desať rokov; väzba sa stáva povinnou a zároveň umožňuje súdu podozrivú osobu uväzniť bez udania dôvodu. Tiež sa rozšíria dôvody na zaistenie podozrivých, predĺži sa aj lehota zaistenia. Polícia bude mať rozšírené oprávnenia na kontrolu a prehliadku dopravných prostriedkov, bude môcť používať špeciálnu techniku pri zásahoch, zbrane ako aj špeciálne donucovacie prostriedky. Nové kompetencie dostane aj vojenské spravodajstvo a Slovenská informačná služba. Práve na jej podnet môže súd zakázať prevádzku webu propagujúceho terorizmus, politický alebo náboženský extrémizmus, prípadne sektárstvo. Vo vzťahu k monitorovaniu verejného priestranstva si Slovenská informačná služba bude môcť od prítomných vyžiadať videozáznamy či fotky, pričom bude zavedená povinnosť tieto materiály za účelom „ochrany národnej bezpečnosti“ poskytnúť.

Včasná identifikácia

Podľa poslanca za SMER-SD Róberta Medeja vychádza tento návrh z predpokladu, že „úspešnosť boja proti terorizmu je podmienená včasnou identifikáciou podozrivých aktivít a efektívnou spoluprácou medzi bezpečnostnými zložkami v krajine, ako aj výmenou spravodajských informácií.“ Čo neznie až tak zle, keby sme opomenuli fakt, že balík bol prijatý v expresnom konaní bez diskusie a pri nešťastnej formulácii znení jednotlivých zákonov, ako sa u nás často stáva, by mohol celkom ľahko viesť k priamemu narušeniu súkromia a osobnej slobody ľudí – teda byť netransparentný a ľahko zneužiteľný.

Práve chýbajúca diskusia, nedostatočná transparentnosť, možné obmedzenie slobody, jednoduchá dezinterpretácia a zneužitie opatrení boli najčastejšie zaznievajúcou kritikou zo strany niektorých opozičných poslancov, bývalých vládnych predstaviteľov a dokonca prezidenta Andreja Kisku, ktorý prvý návrh odmietol prijať s tým, že porušuje princíp primeranosti. Podľa Kisku bol „zákon prijatý v skrátenom konaní bez toho, aby sa verejnosť i poslanci dozvedeli dostatok informácií o konkrétnych a identifikovateľných hrozbách na území Slovenska, ktoré by opodstatňovali jeho prijatie“. A tu sa dostávame k jednému z niekoľkých závažných kameňov úrazu nie len protiteroristického balíčka, ale aj celkovej protiutečeneckej a protimoslimskej rétoriky (nielen) vládnych politických predstaviteľov.

Podľa Úradu diplomatickej bezpečnosti USA (OSAC) je síce hodnotenie terorizmu na Slovensku označené ako „medium“, no je to najmä vďaka celkovému hodnoteniu Európskej únie, kde je zvýšené riziko v krajinách ako Francúzsko, Nemecko či Belgicko. Podľa správy o bezpečnosti a kriminalite za rok 2015 neexistuje žiadne preukázané objektívne riziko terorizmu na Slovensku. V krajine nepôsobia žiadne známe teroristické organizácie. Poslanec Madej tiež povedal: „Občania očakávajú od štátu ochranu a štát má povinnosť ich chrániť.“ Okrem toho, že občania očakávajú rôzne veci, niekde sa tam asi predsa len nájde aj tá ochrana. Pred čím je však treba chrániť občanov? Bezpečnostné riziko terorizmu na Slovensku preukázané nebolo, stupeň ohrozenia je nízky. Na konci roka 2014 predstavovalo percento cudzincov na Slovensku 1,42 percent z celkového počtu obyvateľov, čo je 76 715 osôb inej štátnej príslušnosti. Z týchto ľudí až celé dve tretiny tvoria štátni príslušníci EÚ, čo znamená, že na celom Slovensku žije iba zhruba okolo 25 tisíc príslušníkov krajín mimo EÚ, čo je približne počet obyvateľov Dubnice nad Váhom. Migračný úrad udelil v roku 2014 azyl celkom 14 žiadateľom. V roku 2015 bolo z celkového počtu 169 žiadostí udelených iba osem azylov. Aby bol obraz kompletný, v sčítaní ľudu z roku 2011 sa k islamskému náboženstvu prihlásilo približne dva tisíce ľudí, čo je oproti trom miliónom kresťanov celkom zanedbateľný počet. Kto teda predstavuje hrozbu na Slovensku? Pred kým chce Ficova vláda chrániť obyvateľov Slovenska?

Protiteroristická opatrení a diskurz na Slovensku sú exemplárnym príkladom sekuritizácie témy. Téma migrácie nebola na Slovensku (ak neberieme do úvahy emigráciu von z oblasti v poslednom storočí) výrazne dominantnou. Imigrantov málo, azylantov málo. A aj tí, čo prišli, putovali rovno ďalej do iných krajín Európy. A väčšinu tých, čo tu sú, poriadne ani nevidno. So zvýšenou imigráciou do krajín Európy, najprv cez Stredozemné more a neskôr aj tzv. balkánskou cestou, ale najmä diskusiou o kvótach, ktoré sa priamo dotkli aj Slovenskej republiky, sa migrácia stala významnou politickou témou aj na Slovensku. S udalosťami v Paríži sa však posunula ešte o stupeň vyššie na úroveň sekuritizovaných tém, teda takých, ktoré sú vykresľované ako existenčná hrozba, v tomto prípade pre obyvateľov Slovenska, kresťanov, ženy či národnú bezpečnosť. Úmyselne som použila slovo „vykresľované“. V procese sekuritizácie sa javu, človeku alebo skupine ľudí pripisujú charakteristiky významného rizika, nebezpečenstva, hrozby. Tí, ktorí takýto obraz vytvárajú a živia, sú v prvom rade politickí predstavitelia v spolupráci s médiami, v niektorých prípadoch aj s expertmi. Motivácie môžu byť rôzne: vytváranie prostredia strachu, kde v pocite neistoty môže štát vystupovať ako ten, kto „chráni ohrozených“; získavanie kreditu u voličov pred voľbami; zdôvodňovanie potreby bezpečnostných opatrení, akými sú v tomto prípade prísnejšie kontroly, uzatváranie hraníc, odmietanie žiadateľov o azyl či dokonca nedemokratické monitorovanie a kontrola moslimov v krajine.

Bez šance

Ako som spomenula vyššie, na Slovensku nebola preukázaná hrozba terorizmu, moslimovia žijúci na Slovensku sú plne integrovaní, mnohí z nich dokonca občania Slovenska či konvertovaní etnickí Slováci. Počet udelených azylov je jeden z najnižších v EÚ a počet cudzincov na celkové obyvateľstvo šiesty najnižší. Napriek tomu však politici pri každej príležitosti označujú moslimov, utečencov, imigrantov ako tých, ktorí znásilňujú ženy, ohrozujú kresťanskú morálku a národ, nech je to už čokoľvek. Dopady sekuritizácie však môžu byť celkom fatálne. Ak niekoho presvedčíte o tom, že tu je nejaká existenčná hrozba, nielen že sa tento človek bude báť, ale prestane reflektovať realitu, ktorá tejto predstave nezodpovedá.

Ľudia na Slovensku v podstate nemajú šancu. Z takmer všetkých médií sa na nich valia informácie o hrozbe. Kaliňák a Fico sú veľmi presvedčivými rečníkmi. Nikto však ľuďom nepovie o tom, že väčšina prisťahovalcov na Slovensku sú muži v strednom veku z krajín EÚ, ktorí tu pracujú, nikto z politikov im nepovie, že takáto nenávistná rétorika vytvára iba ďalšiu nenávisť, napätie z odmietnutia, neprijatia a nenanplnenej inklúzie, že vytvára iba nové nerovnosti v spoločnosti. Nikto Slovákom nepovie, že väčšina z utečencov napríklad zo Sýrie sú vzdelaní ľudia, ktorí hovoria plynulo po anglicky, majú diplomy či prax. Nikto z politikov tiež nehovorí o tom, že zavretie hranice migráciu nezastaví. Namiesto toho slovenská vláda investuje prostriedky zo štátneho rozpočtu ako aj financie z Bruselu do posilnenia bezpečnostných zložiek, zvýšenia počtu policajtov o 2 500, nákupu nových technológií a systémov na kontrolu a zabezpečenie hranice. Podľa stránky ministerstva vnútra bude na zabezpečenie bezpečnosti a posilnenie vonkajšej hranice na Slovensku použitých minimálne ďalších 24 miliónov eur.

Sekuritizácia je spoľahlivým nástrojom na presadenie bezpečnostných opatrení, sprísnenie podmienok a požiadaviek. Je politickým nástrojom na dosiahnutie cieľov a legitimizáciu politík. V atmosfére strachu a neistoty ľudia rýchlo zabúdajú na bezpečnosť a dôstojnosť iných či solidaritu. V takejto atmosfére človek ľahko prepadne panike a siahne po prvoplánovom riešení, nechá sa zlákať ponukou „ochrany Slovenska“.